Zaklínač IV – Čas opovrhnutia Vyšlo aj v tlačovej podobe Objednať môžete na www.albatrosmedia.sk Andrzej Sapkowski Zaklínač IV – Čas opovrhnutia – e-kniha Copyright © Albatros Media a. s., 2017 Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná bez písomného súhlasu majiteľov práv. OBSAH Kapitola prvá 9 Kapitola druhá 53 Kapitola tretia 107 Kapitola štvrtá 153 Kapitola piata 199 Kapitola šiesta 251 Kapitola siedma 283 Andrzej Sapkowski Zaklínacˇ iv cas opovrhnutia Krv je na tvojich rukách, Falka, Krv je na tvojich šatách Len zhor, Falka, za svoje zločiny, Zhor, no nás tu nemátaj! (Detská pesnička spievaná pri upaľovaní bábky Falky na vigíliu Saovine) Vedymini a zaklínači u Nordlingov (odkaz), tajomná a elitárska kasta kňazov bojovníkov, pravdepodobne odnož druidov (odkaz). V ľudových predstavách obdarení magickou mocou a nadľudskými schopnosťami, mali sa stavať do boja proti zlým duchom, netvorom a všelijakým temným silám. V skutočnosti, keďže boli majstrami v ovládaní zbrane, v. využívali vladykovia Severu v kmeňových vojnách, aké títo panovníci navzájom proti sebe viedli. Pri boji upadali v. do tranzu, vyvolaného, ako sa domnievali súčasníci, autohypnózou alebo povzbudzujúcimi prostriedkami, bojovali so slepou energiou, nepociťovali bolesť, ba ani závažné poranenie, čo iba umocňovalo chýry o ich nadprirodzenej moci. Teória, podľa ktorej v. mali byť produktom mutácie alebo genetického inžinierstva, nenašla potvrde- nie. V. sú hrdinami početných povestí Nordlingov (por. F. Delannoy, ) Mýty a legendy národov Severu Encyclopaedia Maxima Mundi, Effenberg a Talbot, zv. XV KAPITOLA PRVA� Na to, aby si si mohol zarábať na živobytie ako konský pohonič, hovorie- val Aplegatt obvykle mládencom, čo nastupovali do služby, nevyhnutne potrebuješ dve veci – zlatú hlavu a železnú riť. Zlatá hlava je nutná, poúčal mládencov Aplegatt, pretože pod odevom, v plochej, na holú hruď pripevnenej koženej placke kuriér vezie iba sprá- vy menšej dôležitosti, ktoré možno bez obáv zveriť zradnému papieru alebo pergamenu. Ozajstné vážne, tajné informácie, také, od ktorých mnohé závisí, si musí kuriér zapamätať a zopakovať, komu treba. Pekne slovo za slovom, a občas sú to slová celkom zložité. Ťažké je ich vysloviť, nie to si ich zapamätať. Zapamätať si tak, aby si sa nepomýlil, keď ich budeš opakovať – na to naozaj treba zlatú hlavu. A pokiaľ ide o železnú riť, hohó, na to rýchlo príde každý kuriér sám. Keď musí stráviť v sedle tri dni a tri noci, trmácať sa sto alebo dvesto míľ po cestách, ba občas, keď treba, aj po necestách. Nuž, isteže, nesedíš v sedle v jednom kuse, občas zosadneš, oddýchneš si. Lebo človek vydrží veľa, ale kôň menej. Keď sa však po odpočinku hotuješ znova vyskočiť na konský chrbát, normálne začuješ, ako riť jačí: „Pomóc, zabiť idú!“ A kto už teraz potrebuje kuriérov na koni, pán Aplegatt, čudovali sa občas mladí. Z Vengebergu do Wyzi9my, napríklad, nikto nedocvála rých- zaklínač iv / čas opovrhnutia lejšie než za štyri či päť dní, aj keby sa hnal na tom najdivšom koni. A čarodejníkovi z Vengebergu koľko treba, aby magickú správu odkázal čarodejníkovi z Wyzimy? Polhodinka, možno ani toľko. Kuriérovi môže kôň okrivieť. Môžu ho zbojníci alebo Veveričky doraziť, vlky alebo gryfy rozkmásať. Bol kuriér, a už ho niet. No černokňažnícka správa vždy dôjde tam, kde má, nezablúdi, neoneskorí sa ani nestratí. Načo kuriéri, keď sú všade čarodejníci, na každom kráľovskom dvore? Kuriéri sú už zbytoční, pán Aplegatt. Istý čas si aj Aplegatt myslel, že ho už nikto nepotrebuje. Mal tridsať- šesť rokov, bol malý, ale silný a šľachovitý, roboty sa nebál a mal, samo- zrejme, zlatú hlavu. Mohol si nájsť inú prácu, aby uživil seba aj ženu, aby ešte čo-to odložil na veno pre dve nevydaté dcéry, prípadne pomohol tej vydatej, ktorej mužovi, beznádejnému trpákovi, sa jednostaj nijaký kšeft nedaril. Ale Aplegatt nechcel a nevedel si predstaviť inú robotu. Bol krá- ľovský kuriér. A zrazu, po dlhom období zabudnutia a pokorujúcej nečinnosti, Aple- gatta znovu súrne potrebovali. Cesty a lesné prieseky znovu duneli pod kopytami. Ako za dávnych čias kuriéri znovu premeriavali krajinu, nosili správy z jedného hradu na druhý. Aplegatt vedel, prečo to je takto. Videl toho veľa a počul ešte viac. Oča- kávalo sa od neho, že obsah prenášanej správy si okamžite vymaže z pa- mäti, zabudne na ňu, aby si na ňu nevedel spomenúť ani na mučidlách. Lenže Aplegatt si pamätal. A vedel, prečo králi zrazu prestali komuniko- vať prostredníctvom mágie a magikov. Správy, ktoré prenášali poslovia, mali zostať čarodejom utajené. Králi zrazu stratili v magikov dôveru, pre- stali sa im zdôverovať so svojimi tajomstvami. Čo zapríčinilo náhle ochladnutie priateľstva kráľov a čarodejov, to Aplegatt nevedel a ani ho to veľmi nezaujímalo. Králi i magici boli preňho nepochopiteľné, v činoch nevypočítateľné bytosti – predovšetkým v ťaž- kých časoch. A to, že ťažké časy prichádzajú, sa nedalo nepostrehnúť, ako človek premeriaval krajinu od hradu k hradu, od zámku k zámku, od krá- ľovstva ku kráľovstvu. Na cestách bolo plno vojska. Na 1k0aždom kroku človek narazil na zá-