O pamiatkových úpravách architektonických pamiatok v Litovskej SSR JONAS GLEMZA S pamiatkovými úpravami architektonických pamiatok v Litve sa začalo až v 20. storočí. Pred druhou svetovou vojnou sa významnejšie práve vy- konali na výskume a konzervovaní Trakaiského zámku na ostrove, na spevnení katedrály vo Vilne, konzervovaní zvyškov Vilnenského zámku s obnovením II. poschodia západnej bašty poľskými konzervátormi (vil- nenský kraj v tom čase spravovalo Poľsko). V ostávajúcej časti Litvy sa za panstva buržoázie vykonali len veľmi nevýznamné práce v oblasti vý- skumu a pamiatkových úprav pamiatok, neboli odborníci a potrebné or- ganizácie. Po druhej svetovej vojne, v roku 1949, prvým objektom pamiatkových úprav bola západná bašta Vilnenského horného zámku (arch. E. Budrejka), silne poškodená vojnovými akciami v roku 1944. Faktická ochrana a evi- dencia architektonických pamiatok sa zrodili v období po vojne. Situácia v tejto oblasti sa výrazne mení po založení Vedecko-reštaurátorských rea- lizačných dielní (VRRD) v roku 1950. Prvé desaťročie dielní je charakte- rizované tým, že mladí architekti nadobúdali potrebné znalosti pre výskum pamiatok a ich pamiatkové úpravy, že sa vykonali najnevyhnutnejšie práce na záchranu mnohých architektonických pamiatok poškodených voj- novými akciami. Je to obdobie zrodu domácich reštaurátorských kádrov. Pre roky 1955—1960 je charakteristické prehĺbenie výskumných prác a tým aj zvýšenie kvality riešenia pamiatkových úprav. Rozvoj tejto ob- lasti pokračuje aj v druhom desaťročí existencie reštaurátorských dielní. Pristupuje sa k fragmentárnemu reštaurovaniu interiérov ako aj k rieše- niu zložitejších úloh reštaurovania, prispôsobenia objektov súčasným po- trebám. Avšak aj pri rozšírení ich činnosti potreby pamiatkových úprav architektonických pamiatok zatiaľ zostali značne vyššie než fyzické mož- nosti reštaurátorov. Tým si možno vysvetliť pomerne oneskorené konšti- tuovanie národných kádrov na reštaurovanie a ochranu pamiatok, nedo- statok niektorých špecializácií reštaurátorov, nedostatočne rozvinutú zá- kladňu pre vykonávanie týchto prác. Práce realizované reštaurátorskými dielňami vykazujú postupný vývoj čo do hĺbky výskumov i čo do rastu objemu prác. Pokúsim sa zovšeobec- 301 niť vykonanú prácu na najcharakteristickejších príkladoch, ukázať meto- dologické smery pri jednotlivých skupinách architektonických pamiatok: fortifikačných stavbách, verejných a obytných budovách a starých mes- tách vôbec. Vedúce postavenie v praxi reštaurátorských dielní majú práce vykonané na výskume a pamiatkových úpravách fortifikačných stavieb. Fakticky sa pracovalo alebo ešte pracuje na všetkých pamiatkach fortifikačnej archi- tektúry zahrnujúcich obdobie stavby zámkov od 13. do 17. storočia a oso- bitne obdobie prestavieb v 17.—19. storočí. Zo stovák zámkov, ktoré kedysi na území Litvy boli, zachovalo sa do našich dní ako architektonické pa- miatky iba trinásť, v podstate pamiatkových súborov. Vo väčšine prípadov si ich zlý stav vyžadoval neodkladné práce konzervačného charakteru, pokrytím zachovaných zvyškov konzervačnou vrstvou zo železobetonu, izolácie proti vlhkosti a valúnov (kameňov), so zakončením múrov ruin- ného typu. V mnohých prípadoch boli tieto práce sprevádzané čiastočným reštaurovaním jednotlivých fragmentov, detailov (otvory, zvyšky stropov atď.) s určitými momentmi vyznačenia a vyzdvihnutia dispozičného rie- šenia zámku. Toto je hlavná línia pamiatkových úprav pamiatok fortifi- kačnej architektúry. Takto sa vykonali úpravy na spomenutom vilnenskom hornom zám- ku pri konzervovaní zvyškov poschodového kniežacieho paláca, hradieb a bášt s úpravou okolia a úpravou západnej bašty na múzeum (arch. S. Lasavickas). Na najstaršom kamennom zámku v Litve (13,—14. storočie) v Medininkai boli zakonzervované múry a obnovený obklad stien valúnmi (vypadané na 60 %) a tehlami. Zakonzervovali sa a reštaurovali jednotlivé fragmenty otvorov, schodíšť v „donjone" (hlavnej bašte) a iných baštách a podľa zachovaných stôp v hradbách sa reštaurovali a obnovovali otvory dvoch vstupných brán (arch. S. Lasavickas). Na zámku na polostrove v meste Trakai (14.—16. storočie) sa hradby zakonzervovali a čiastočne zvýšili a vyrovnali pre pokrytie konzervač- nou vrstvou a zvýraznenie niektorých múrov ich zvýšením nad terajšiu úroveň okolia s cieľom ukázať a pochopiť dispozičnú štruktúru zámku. Zvyšky siedmich bášt boli zakonzervované dvoma spôsobmi: päť bášt, v podstate rozložených v hradbách, sa riešilo v „ruinnom" variante (pre konzervovanie bolo nutné vyrovnať-restaurovať múry na pôvodnú hrúb- ku 3 m); v ostatných dvoch baštách sa múry vyrovnali do stanovenej výšky zvýšením nie v celej trojmetrovej hrúbke, ale iba v hrúbke 0,5 m a po- kryli sa drevenou stanovou strechou (arch. B. Kruminis, arch. S. Mikulio- nis). Na zámku v Kaunase (14.—15. storočie) bola na základe terénnych ná- lezov fragmentárne reštaurovaná juhovýchodná bašta, s riešením hornej časti veže na spôsob ruiny, celá zakrytá železobetónovou strechou. V bašte bolo inštalované múzeum (arch. Ž. Simanavičius). Zakonzervované boli aj zvyšky juhozápadnej bašty hradieb. Pri výskume priestoru juhozápadnej bašty bol objavený barbakan, ktorého klenby a tehlové obloženie obnovili 302 a steny ukončili konzervovaním na spôsob ruín (arch. S. Cerškute). Upra- vili aj obranný hlinený val a priekopu a urobili minimálne úpravy prie- storov zámku. Odlišne sa riešila úloha pamiatkových úprav zámku na ostrove Halve v meste Trakai (14,—15. storočie), najmohutnejšieho vodného zámku v bý- valcm Litovskom veľkokniežatstve. Určité výskumné a konzervačné práce na tomto objekte sa začali v roku 1905. Neskôr, od roku 1929 do roku 1941 sa tu plánovité uskutočňovali konzervačné práce pod vedením poľského konzervátora arch. I. Borovského. V tom čase boli obnovené klenby hlav- nej sály. Po roku 1950 sa v záujme záchrany zámku rozhodlo popri konzervač- ných prácach pokračovať v prv začatej obnove a reštaurácii zámku. Dô- vodom takého rozhodnutia boli bohaté terénne nálezy ako aj potreba mať v Litve aspoň jeden zámok v takom stave, na ktorom by sa budúcim po- koleniam demonštroval neľahký dvestoročný boj litovského národa proti križiakom. V rokoch 1955—1960 bol obnovený kniežací palác trakaiského zámku na ostrove (arch. B. Kruminis) a budova sa využila na historické múzeum. Vďaka mnohým zachovaným múrom a pôvodným zvyškom a stopám boli obnovené klenby a donjon, z ktorého sa zachovalo okolo 70 % severnej čelnej steny zo strany vnútorného malého nádvoria paláca, so zvyškami klenutých stropov a fragmentmi bočných otvorov. Obnovené bolo aj pod- krovie a strechy. Základným podkladom pre úpravu boli terénne nálezy a rytina T. Makovského (okolo roku 1600). Pri rekonštrukčných prácach •за používali tehly gotického formátu a valúny. Keďže múry sa neomietalĽ možno dobre rozlíšiť múry a detaily, historické originály a novotvary. Ostatné časti zámku — kazematy, bašty a hradby — boli konzervované už uvedenou konzervačnou metódou (arch. B. Kruminis, S. Mikulionis). Výskumy renesančných zámkov (koniec 16., začiatok 17. storočia) sa robili v archívoch i v teréne, úpravy boli konzervačného aj fragmentárno- reštauračného charakteru. Na zámku Paniamunes (Vitenai, Jurbarský okr.) boli v 19. a začiatkom 20. storočia reštaurované poškodené otvory, opravené strechy, zakonzervované zvyšky múrov východnej časti a obno- vená kaskáda jazierok okolo zámku (arch. A. Umbrasas, J. Seibokas, Z. Si- manavičius). Na zámku Raudone (Jurbarský okres) bola od základu obno- vená hlavná bašta (zničená fašistickými vojskami v roku 1944) a južná časť v neogotickom slohu 19. storočia podľa predvojnových materiálov, zachovaných fotografií a terénnych nálezov týkajúcich sa južnej a iných časti, pričom sa ponechali odkryté určité renesančné fragmenty. Zámok bol adaptovaný pre strednú školu (arch. S. Cerškute, V. Jurkštas). Zámok v Raudondvaris (Kaunaský okres) zostal po vojnových akciách bez striech, so zničenými interiérmi z konca 19. a začiatku 20. storočia. Pri poslednej prestavbe v 19. storočí mal zámok neogotickú úpravu. Pri rekonštrukcii (arch. S. Cerškute, V. Jurkštas) bolo rozhodnuté odstrániť neogotickú úpravu, ktorá prekážala pri odkrytí renesančných fasád. Z neo- 303 gotiky 19. storočia bolo ponechané iba podkrovie s výzdobou. Pôvodný návrh znel zachovať neogotickú úpravu, bašty, ale po postavení lešení sa spresnilo, že neskoršia výzdoba v skutočnosti skrýva dobre zachované strieľne. Vtedy sa rozhodlo odkryť renesančné otvory a neogotické ozuby cimburia bašty nahradiť kuželovou škridlicovou strechou. V Biržai (16,—18. storočie) sa nachádza jedinečný zámok bastiónového typu, ktorý sa zachoval v zrúcaninách po vyhodení zámku do vzduchu Švédmi v roku 1740. Reštauračné dielne uskutočnili konzerváciu, spevnili múry, urobili fragmentárnu reštauráciu otvorov (iba v tehle) a v jednom rohu hlavného paláca zámku reštaurovali omietku s výzdobou (arch. S. Ramunis, A. Umbrasas). Neskôr sa konzervovali nárožné prachárne, zvyš- ky stavby vstupnej brány, hradieb, nájdených zvyškov tehlových pilierov vstupného mosta a sústavy opevnení (arch. A. Urbštas, S. Mikulionis). Teraz sa obnovuje vstupný most s dvoma cieľmi: 1. obohatiť a zvýrazniť pamiatku; 2. s utilitárnym cieľom, lebo keď archeológovia odkryli zvyšky pilierov mosta v priekope, bola odstránená neskoršia navážka zeminy a tým sa rozobral jediný vchod na územie zámku. Po sústredení bohatého archívneho materiálu o tomto zámku, získaní plánov zámockého komplexu v 19. a začiatkom 20. storočia a po rozsiah- lych terénnych výskumoch sa ukázali dva smery perspektívnych prác: 1. zakonzervovať všetky zvyšky zámku s vyznačením dispozície stavby, aby sa ukázal celý obranný komplex (po roku 1950 bolo treba niektoré múry paláca dvakrát konzervovať), 2. doplniť prvý smer rekonštrukciou hlavného paláca a adaptovať ho na múzeum a knižnicu. V súčasnosti sa pri- pravuje zdôvodnenie uvedených smerov na prerokovanie vo vedeckej rade. Pri verejných budovách bola základná línia rekonštrukčných a reštau- račných prác sprvu zameraná na opravy a úpravy exteriérov pamiatok poškodených vojnovými akciami v roku 1944. V ostatnom čase sa začali práce v interiéroch pamiatkových objektov s úpravami na iné praktické využitie, vyhovuj úcejšie z hľadiska ochrany a propagácie pamiatky. Na radnici v Kaunase sa pracuje na reštaurovaní a adaptácii budovy na sobášny palác. Na základe terénnych nálezov sa pritom obnovujú gotické stropy klenuté a múry pivníc, sprístupňujú sa cenné architektonické prvky zo 16.—17. storočia formou odkrytých a primerane upravených sond. Za- chová sa pritom celkové architektonické riešenie barokovej a klasicistickej rekonštrukcie radnice so zachovanou neskoršou výzdobou hlavného scho- dišťa a sály z 19. storočia. Započal sa komplexný výskum a úprava budov univerzity vo Vilne (16.— 19. storočie). Zároveň sa po terénnom výskume fragmentárne odkrývajú gotické fragmenty (portál, piliere, otvory, staré fresky) v niekdajšom uni- verzitnom kostole sv. Jonasa pri zachovaní bohatého barokového interiéru. Na tejto pamiatke sa pripravuje prvá reštaurácia vitráží silne poškodených v roku 1944 pri vojnových akciách. Vykurovanie budovy sa uskutočnilo systémom teplej podlahy (vykurovací systém je zabudovaný do podlahy). Budova sa upravuje ma akademickú sálu a múzeum dejín univerzity. 304 V predmestí Tituvenai sa bývalý renesančný kláštor (17. storočie) adap- toval na internát. V komplexe prác bol na základe výskumov zachovaných častí reštaurovaný hlavný stupňovitý frontón (arch. V. Zareckene). V reku 1969 sa vykonali práce rekonštrukčno-reštaurátorského charak- teru so spevnením tehlových veží kostola Onos (Anny) vo Vilne (16. sto- ročie). Ukázalo sa, že pre křehkost' tehál je fyzicky nespôsobilých všetkých dvanásť pilierov strednej veže. Boli nahradené novými tehlovými piliermi bez rezobratia hornej časti veže podopretej zdvihákmi. Pri opravách tohto gotického tehlového kostola (postavený je z 32 rôznych typov tehál) sa použili aj tehly, ktoré sa tu šťastnou náhodou našli pri prvej reštaurácii kostola v roku 1904. Skúšky ukázali, že tehly možno na reštaurovanie použiť. Veľmi zložitým problémom z hľadiska reštaurovania a využitia sú his- toricky cenné meštianske demy. Prvý meštiansky dom (16. storočie) bol relatívne dostatočne preskúmaný a reštaurovaný až v rokoch 1957—1960 na Gorkého ulici 12 vo Vilne (arch. A. Umbrasas). Od roku 1944 bol tento dvojpodlažný dom v zrúcaninách. Zachovanejšia zostala iba uličná fasáda. Keď začala opadávať omietka, objavil sa gotický paličkový vlys medzi prí- zemím a poschodím. Až vtedy ho pamiatkové orgány vzali na vedomie. Potom sa vykonal výskum a zhotovila projektová dokumentácia. Rozhodlo sa zreštaurovať iba uličnú fasádu (zachovanú asi na 60 %—70 °/o), a nie- ktoré drobné cenné fragmenty v interiéri. Keďže podstatná časť múrov zo strany dvora sa nezachovala, bolo rozhodnuté, že sa zadná fasáda ob- noví ako súčasná. Po realizovaných úpravách je dom z uličnej strany dvoj- podlažný gotický dom s podjazdom zo 17.—18. storočia a zo strany dvora trojpodlažný dom roku 1958. Keďže z uličného gotického frontóna sa za- choval iba základ, nateraz je zakrytý len trojuholníkom z dosák, lebo sa nenašiel ikonografický materiál, ani sa nedosiahlo vhodné riešenie defini- tívneho frontóna podľa zásad súčasnej architektúry (s možnými náznakmi 16. storočia). Aby bol viditeľný sokel domu zakrytý neskorším zvýšením ulice (asi o 1,1 m), po celej dĺžke uličnej fasády bola vyhĺbená ryha po úroveň ulice 16. storočia a prekrytá oceľovými mrežami. Dom bol adapto- vaný na obývanie. Pokračovaním v tomto smere bol obytný dom zo 17.—19. storočia v Kaunase na Radničnom nám. 10, kde sa pri výskume našli hojné pô- vodné prvky renesančnej fasády zo strany námestia. Obnovila sa rene- sančná fasáda tej časti domu, ktorá je zo 17. storočia, kde sa našli pô- vodné prvky. Neboli obnovené pôvodné interiéry (viackrát prestavané s hlbokými zásahmi) a odstránil sa balkón so stĺporadím zo začiatku 20. storočia. Aj v Kaunase na ulici Aleksoto 6 bol úplne reštaurovaný gotický dom ..Piarkuna" (16. storočie) — fasády aj interiéry — a odovzdaný na múzejné využitie. Výskumné a reštauračné práce prebiehali cd roku 1960 s pre- stávkami až do roku 1969 (arch. D. Zareckene). Táto pamiatka je v Litve prakticky jediná, ktorá tak dobre reprezentuje gotickú meštiansku archi- 1. Vilnenský horný zámok (14.-15. storočie). Pohľad na západnú baštu po roku 1944 pred reštauráciou. 306 2 Vilnenský horný zámok (14.-15. storočie). Pohľad na zapadnu baštu po reštaurácii v roku 1949 a konzervovaní celého zámockého komplexu po roku 19Ы). 3. Vilnenský horný zámok (14.-15. storočie). Pohlad na konzervované zvyšky južnej bašty (vpravo) a kniežací palác po roku 1960. „ „.v so zvyškom vstup- , • « s ur SÄ » й - —— prácami v roku 1964. „ ™úr so zvyškom vstup- • kai (13 —14 storočie). P - T ^ n a ^ - ^ ^ ^ - t ^ a ^ p r a- 5 ého nádvoria) 'p cach v roku 1964. Zámok v Raudone (17.-19. storočie). P.ohlad na južnú časf a baštu na za- čiatku reštauračných prác. 7. Zámok v Raudone (17.-19. storočie). Pohľad na južnú časť a baštu na konci reštauračných prác v roku 1969. 8. Zámok v Raudondvaris (17.-19. sto- ročie). Fohľad na severnú fasádu a baštu pred reštaurovaním. 9. Zámok v Raudondvaris (17,—19. sto- ročie). Fohlad na severnú fasádu a baštu po reštaurovaní v roku 1967.