M. WEBER K metodológii sociálnych vied NAKLADATEĽSTVO PRAVDA Vedecký redaktor doc. PhDr. František Novosad, CSc. Translation © PhDr. Ladislav Kiczko, 1983 © Preface doc. PhDr. František Novosad, CSc. 1983 Začiatky buržoâznei reflexie všeobecnej krízykopitalizmią .FJ Klasická buržoázna filozofia a ideológia nadobúdali v priebehu svojho vývoja rozličné podoby, a to podľa spoločenskejsituácie, stupňa vývoja vedeckéhopoznania i tradícií, na pozadí ktorých sa určité koncepcie rozvi­ jali. Vo všetkých metamorfózach vývoja novovekého fi­ lozofického myslenia sa však vždy reprodukovali v no­ vých podobách určité základné, takmer samozrejme akceptované idey. Jednou z nich bola aj idea kompozi­ bility, súmerateľcnosti,možnej harmónie všetkých zá­ kladných ľudských cieľov,hodnôt a ideálov. Ideálu jed­ noty dobra, pravdy a krásy vo sfére filozofickejreflexie zodpovedlalideál zlučiteľnosti slobody, rovnosti a spra­ vodlivosti v rovine politickej ideológie.Garantom súladu všetkých záujmov mala byť univerzálmosťrozumu. Ro­ zum objektivizovaný vo vede a filozofii sa stal najvyš­ šouinštanciou pri riešení všetkých problémov spoločen­ ského a individuálneho života. Poklasioké buržoázne filozofické myslenie znamená rozchod s ideou univerzálnosti rozumu i rozchod s ideou harmonizovateľnosti všetkých základných cieľov, hod­ nôt a ideálov. Konfliktovosť, antinomickosť sa začínajú pokladať za konštitutívne charakteristiky sociálnej sku­ točnosti. Rozum a harmónia sa začínajú pokladať za enklávu v prúde iracionálneho diania. Rozchod s ideou univerzálnosti rozumu a s ideou súladu všetkých „záuj­ mov rozumu“ bol dlhý a komplikovaný proces. Začína 5 sa Schopenhauerovýmpodriadením rozumu vôliavroz­ manitých protirečivých podobách pokračuje dodnes. V buržoáznom filozofiokom 'myslení sa stretávame s rozličnýmiinterpretáciami tohto procesu, s rozličnými postojmik nemu. Na jednej strane stoja myslitelia sto­ tožňujúci sa s týmto procesom, na druhej strane zasa tí, čo hľadajú prostriedky ako tento proces zastaviť, obrátiť alebo aspoň spomaliť.Iní sa zasa sústreďujú na analýzu priebehu a hľadania príčin rozpadu jednotného a harmonického ideového univerza. Tieto reflexie pre­ biehajú v rozličných rovinách, na rozličných stupňoch abstrakcie. K problémom sa vyjadrujú filozofi, teológo­ via, historici, sociológovia, spisovatelia. Z- filozofic­ kých pokusov o reflexiu rozpadu jednotného ideo­ vého univerza najviac pozornosti upútala na seba Husserlova analýza „krízy európskych vied“. Po­ zornosť marxistickej kritiky si však vynucujú aj reflexie, ktoré nemajú výslovne filozofickú podobu, ktoré sú formulované na nižších stupňoch abstrak­ cie. Spomínané reflexie si zasluhujú pozornosť aspoň z dvoch dôvodov. Prvý dôvod: sú konkrétnejšie a častovystihujú problémy plastickejšie a dramatickej­ šie ako abstraktné filozofické reflexie. Druhý- dôvod: reflexie epochy formulované z konkrétnejšej roviny sú vplyvnejšie a výraznejšie určujú duchovný, ba i poli­ tický život súčasnej buržoáznej spoločnosti. Jedna z ta­ kýchto koncepcii je obsiahnutá i v diele nemeckého mysliteľa, historika a sociológa Maxa Webera. * 'k * Dielo Maxa Webera (1864-1920) sa vymyká jedno­ značnej klasifikácii. Zlyhali pokusy interpretovať ho v medziach dejín ktorejkoľvek jednotlivej akademickej disciplíny. Pokiaľ sa dívame na Weberovo pôsobenie z perspektívy jedného odboru, jeho dielo sa rozpadá na mnoho, iba voľne súvisiacich častí. Za centrálnu zložku jeho diela sa často pokladajú jeho úvahy o sociológii.Weber sa práve vymedzením základ­ ných sociologickýchpojmov a kategórií stáva pre mno­ hých buržoáznych mysliteľov skutočným zakladateľom vedeckej sociológie. Jeho príspevok ku konštituovaniu sociológieako autonómnej disciplíny sa nedá spochyb­ nif. Buržoázna sociológia sa doteraz pohybuje v rámci vymedzenom Weberovými úvahami o sociálnej diferen­ ciácü, sociologických aspektoch náboženstva, politiky a práva.1 Sám Weber si však k sociológiiako takej vždy zacho­ vával určitý odstup. Vždypoukazoval na to, že sociológia samusí opierať0 iné spoločenské vedy, najmä ohistóriu, ekonómiu a právo. Ďalšou sférou Weberovho pôsobenia bola história. Zaoberal sa predovšetkým dejinami hospodárstva. Je­ hopráce k dejinám obchodnýchspoločnostív stredoveku a k vývoju poľnohospodárstva vo Východných častiach Nemecka si doteraz uchovali význam. Weber však pod­ netne zasiahol aj do úvah o problémoch všeobecných dejín. Pozoruhodné sú jeho reflexie o sociálnych príči­ nách zániku antickej kultúry. Práce o hospodárskej etike veľkých svetových náboženstiev sú zasa význam­ ným príspevkom nielen k sociológii náboženstva, ale aj ku skúmaniu dejín ideí. No vari najvýraznejšou sférou Weberovho pôsobenia bola oblasť metodológie sociálnych vied. Dodnes sú predmetom diskusií jeho úvahy o objektívnosti sociál­ neho poznania, analýzy tvorby pojmov v sociálnych vedách a úvahy o vzťahu poznania a hodnotenia v skú­ maní sociáhuehoa historického diania. Weberove meto­ dologickéúvahy presahujú hranice jednotlivých spolo­ čenskovedných disciplín, ba aj hranice špeciálnych vied 1„...práve u Webera nachádzame prvú podobu a predzna­ menanie všetkého podstatného, čo vzniklo v buržoáznej teórii sociálno-triednej štruktúry neskôr. Myšlienkové hranice ním naznačené neboli prakticky nikdy prekročené.“ Charvát, F. ­ Večemík. J.: Třídy a vmrstvy v buržoázní sociológii.Praha 19787, S. 14. --ršêĺl .1 a organicky pnerastajú do sféry teórie svetonázoru a do sféry filozofie. Preto patrí Weberovi významné miesto v dejinách buržoázneho filozofického myslenia v prvej polovici 20. storočia.2Filozofický dosah však majú nie­ len Weberove gnozeologické a metodologické úvahy o predpokladoch a metódach sociálnych vied. Eminent­ ne filozofický charakter majú Weberove svetonázorové reflexie, jeho úvahy o „zmysle“ vied. Práve svetonázo­ rové reflexie sú centrálnym ohnivkom Weberovho die­ la, spájajú jeho jednotlivé časti a dávajú mu jednotný charakter. Dielo Maxa Webera by sme tak mohli cha­ rakterizovať ako pokus o integrálnu reflexiu doby, ako jeden z pokusov o vyjadrenie doby v myšlienke. Aby sme pochopili vnútornú dynamiku buržoázneho sveto­ názorového myslenia, dôležité je poznať charakter We­ berovej reflexie a jej rozličné aspekty: metodologické, teoretické i politicko-triedne. V mnohom sa práve We­ berovo myslenie stalo prototypom a paradigmou bur­ žoáznej reflexie všeobecnej krízy kapitalizmu. * Q 'R Teoretickýnmzákladom Weberovho pokusu o integ­ rálnu reflexiu epochy začiatku Všeobecnejkrízy kapita­ lizmu sú metodologické úvahy. Rozklad veľkých filozofických systémov v polovici 19. storočia vyvolal mnohé a protirečivé reakcie. Zo začiatku sa pociťoval ako oslobodenie. Skúmanie so­ ciálnej skutočnosti prestáva byť usmerňované apriór­ nymi konštrukciami, veda si vyhradzuje právo samos­ tatného, filozofickými predsudkami neovplyvneného skúmania faktov a faktických súvislostí. Rastúca špe­ 2Karl Jaspers pokladá Maxa Webera ' ' ' _ za na raz 'š' h predstaviteľa„konkrétnehofilozofovania,ktoré sa33mg? :i: diu politickéhousudzovania a vedeckého Skúmam'a tak ako jeho život bol Jediným filozofovaním v médiu jeho konkrétnej exis­ Jaspers,K.: Aneignungund Polernik.München1968 8 cialízácia urýchľuje získavanie nOvýchpoznatkov. Spe­ cializácia v spoločenských vedách však nadobudla iný charakter než v prírodných vedách. Tam márne do čine­ niapredovšetkým s „delením“ predmetu skúmania. Toto „delenie“ predmetu, teda tematická špecializácia sa do značnej miery vyrovnáva jednotou metódy a jazyka; práve tak aj vyústenie prírodovedného skúmania do roviny praktických aplikácií núti prekonávaťtematickú špecializáciu. V spoločenských vedách je tematické špe­ cializácia znásobovaná rozdielnosťou metód skúmania, ako aj pluralitou filomfických a svetonázorových vý­ chodisk. Práve tak i priama potreba praktických apli­ kácií dolieha len na určitú časťa len na určité zložky spoločenských vied. O to ostrejší bol problém teoretic­ kej syntézy spoločenskovedného poznania. Čoraz zreteľ­ nejšie sa ukazovalo, že encyklopédie nenahradia teore­ tickú, filozofickú a svetonázorovú syntézu empirického materiálu. Filozofická,špekulatívne teórie dejín a spo­ ločnosti sa kompromitovali. Pre buržoáznych vedcov spolu s filozofiou dejín sa kompromitovala aj teória dejín. Podľa názor-u väčšiny z nich práve metodológia mala byt sférou, v ktorej bude možná nová, nešpeku­ latívna syntéza empirických poznatkov o dejinách, spo­ ločnosti a kultúre. Vo filozofických diskusiách 0 charaktere spoločen­ ských vied sa postupne ku koncu 19.storočia vykryšta­ lizovali tri základné metodologické typy zdôvodňova­ nia osobitosti vied o spoločnosti: transcendentalizmus, hermeneutický prúd a pozitivizmus. V rovine reálnych koncepcií sa tieto tri prístupy rozlične kombinovali a prelínali, objavujú sa rozličné pokusy o syntézu, roz­ ličné eklektické koncepcie. Všetky z nich sa však dajú rozložiť na tri základné typy, ktoré sme spomenuli. Pozitivistické stanovisko v diskusiách 0 charaktere spoločenských vied je na prvý pohľad najproblematic­ kejšie. Práve pozitivizmu sa totiž veľmi často vyčíta, že nemá zmysel pre špecifickosť spoločenských vied, že nemá zmysel pre diferencovanosť metód vedy a nekri­ 9 ticky prenáša postupy a metódy, ktoré sa osvedčili pri skúmaní prírodných procesov, na skúmanie spoločen­ ského diania. V takejto všeobecnej podobe táto výčitka adresovaná pozitivizmu nie je celkom adekvátna. Pozi­ tivizmussaod iných koncepcii- od transcendentalizmu a hermeneutíckého prúdu - nelíši popieranim špeci­ fickosti spoločenských vied. Líši sa od nich spôsobom interpretácie tejto špecifickosti: požaduje totiž konti­ nuálny prechod od metód prírodných vied k metódam sociálnychvied a špecifickosťsociálnych vied vidí v zlo­ žitosti, komplexnosti a závislosti javov, ktoré sú pred­ metom ich skúmania. Pozitivistické metodologicképrogramy však nakoniec vždy vyústíli do návrhov ako redukovať túto komplex­ nosť,ako ju zachytiť vo výrokoch, ktoré by sa vzťaho­ vali priamo na fakty. Dôsledné odmietanie všetkých postupov priamo činepriamo spojených s introspekciou nakoniecvyústilo do pokusov interpretovať spoločenský život z hľadiskamenej komplexnej formy pohybu. Sta­ diaľ potom bytostná tendencia pozitivizmu k biologiz­ mu, k psychologizmu, resp. v 20. storočí k fyzikalizmu. Iným spôsobom sa špecifickosť vied o spoločenskom živote pokúša vysloviť hermeneutícký prúd; jeho naj­ typickejším reprezentantom bol Wilhelm Dilthey. Po­ dľa neho je nám skutočnosť daná dvoma odlišnými spôsobmi: vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. Von­ kajšia skúsenosť, z ktorej vychádzajú prírodné ve­ dy, je predovšetkým zmyslová skúsenosť; jej základ­ nou vrstvou je koexistenciaa následnosť zmyslových vnemov. Súvislosť - predovšetkým príčinná - sa do vnemovej rozmanitosti vnáša zvonka, myslením. Myslenie však nie je čosi autonómne, čo by samo zo seba vytváralo schémy usporiadania zmyslových daností, ako je to v transcendentalizme. Schéma kauzálnej súvislosti je napr. len intelektualizáciou reál­ neho telesného vzťahu medzi vôľovým impulzom a pre­ kážkou, na ktorú vôľový impulz naráža. Súvislosť me­ dzi vonkajšími javmi teda nemôže byť ni'kdy priamo 10 daná,vždy je len hypoteticky konštruovaná a správnosť konštrukcie sa dodatočne experimentálne overuje, po­ tvrdzuje alebo vyvracia. Duchovné vedy vychádzajú z vnútornej skúsenosti, zo zážitku. Zážitok však nie je čosi amorfné, ale vnú­ torne, imanentne sa rozčleňujúci celok. Preto sú sú­ vislosti, s ktorými majú do činenia duchovnévedy, čím­ sipôvodne daným, priamo prežívaným. Práve vnútorná skúsenosť je základom, z ktorého vyrastá chápanie iných ľudí. Len transpozíciou mojej vnútornej skúse­ nosti mimo seba nadobúdam schopnosť vidieť konanie iných nie ako fyzikálny pohyb, ale ako súvislosť činov usmerňovaných určitými hodnotami a cieľmi. Pocho­ penie určitého spoločenského procesu sa nikdy nedá úplne vyjadriť v pojmoch. Pochopenie je totiž vždy viac než len intelektuálny proces. Tvorba pojmov a teórií v duchovných vedách je vždy usmerňovaná vciťovaním sa, schopnosťou zážitkovej rekonštrukcie skúmanej dejinnej akcie. Dilthey uvádza niekoľko čŕt, ktorými sa duchovné vedy líšia od prírodných. Základný rozdiel medzi nimi však vidí v tom,žesav nichodlišnerealizujú subjektovo­ -objektové vzťahy.V oblasti prírodných vied sú si sub­ jekt aobjekt navzájom čímsicudzím,vonkajším. Dilthey namnohých miestach hovorí,žepríroda je pre nás nemá, že z nej vanie na nás duch cudzoty. Vo sfére historic­ kéhopoznávania sa nachádzame v zásadne inej situácii: tu sme my sami súčasťou skúmanej skutočnosti, tu sme zároveň subjektom i objektom. Predmet skúmania nie je nám tu daný „zvonku“ ako v prírodných vedách, ale „znútra“. Prírodné procesy môžeme vysvetľovaťiba pojmovo. Konanie iných ľudí chápeme, i keď nikdy nie sme schopní toto pochopenie úplne konceptualizovať. Strednou, i keď nie sprostredkúvajúcou líniou medzi hermeneutikou a pozitivizmom boli pokusy o transcen­ dentálne zdôvodnenie osobitosti vied o dejinách a spo­ ločenskom živote, reprezentované predovšetkým no­ vokantovstvom (W. Windelband, H. Rickert, E. Lask). 11 O ich názory sa pri svojich úvahách opiera aj Max Weber. Pojem transcendentálneho má za sebou bohatú a zložitú históriu. V stredovekej filozofii sa ním označujú nadkategoriálne charakteristiky bytia. V novovekej filozofii bol obsah tohto pojmu fixovaný Kantom: transcendentálna analýza znamená pre neho skúmanie apriórnych štruktúr vedomia; tých štruktúr, ktoré umožňujú predmet poznania, a tak i samo po­ znanie tohto predmetu. Kant vychádza z faktu vedy, z faktu morálky, z faktu umenia a skúma podmienky ich možnosti. Tieto podmienky možnosti nachádza v apriórnej štruktúre vedomia. Keď Kant hovorí o apriórnej štruktúre vedomia, má na mysli niekoľkomomentov, predovšetkým štruktúry, ktoré logicky, nie geneticky, predchádzajú konkrétnu skúsenosť. Ďalej Kant predpokladá, že apriórne pod­ mienky sú jednotným a uceleným systémom (preto môžehovoriťotranscendentálnej logike) a zároveň pred­ pokladá- a tento momentje teraz pre nás najdôležitej­ ší - že existuje jeden jediný systém apriórnych pod­ mienok poznania. To znamená, že nech fakt, z ktorého vychádzame,má akúkoľvekkonkrétnu obsahovú štruk­ túru, vždysa dostaneme k tým istým formálnym štruk­ túram vedomia. 19. storočie však samo seba neraz charakterizovalo ako storočiehistorizmu; objavuje sa intenzívne vedomie dobovosti, epochálnej viazanosti všetkých ideových útvarov; s historickým vedomím sa nevyhnutne viaže myšlienka plasticity všetkých ľudských štruktúr. Myš­ lienka transcendentálneho a priori a princíp historizmu sa zdali nezlučiteľnými. Akceptovanie jedného princípu implikovalo odmietnutie druhého. Heinrich Rickert napr. hovorí, že historizmus je iba dobovou formou relativizmu a skepticizmu a dôsledne domyslený vedie ku gnozeologickémunihilizmu. A skutočne, historizmus ktorý v konkrétnom skúlmanídejinnej skutočnosti podĺ nietil širokú vlnu empirizmu, svojou averziou k intelek­ tuálnym konštrukciám spochybnil samu možnosť vedy 12